Knihy som mal položené na odpadkovom koši, na stole a stoličke. Dve skrine natreté pätnásťročným náterom a stôl meter dvadsať krát pol metra prevrátený na ruby ležiaci na skriniach príjemne dopĺňali môj spoločenský status a umeleckú náladu ktorá mnou vtedy vládla. Stránky denníka boli plné erotický želaní, analýzy piva a vzťahu s mojim kamošom Lukášom, s ktorým sme sa za nezrozumiteľných okolností rozišli, takpovediac v zlom. Chcel aby sme sa presťahovali na prízemie, pretože mal problémy s kĺbami a nemohol na päťku šlapať každý deň, keďže výťahy po tretej nefungovali. Ja som chcel ostať hore, pretože izba o ktorej hovorím mala proste šmrnce pravej nezávisláckej izby, nebola to žiadna bifľošská študovňa, ale pravá undergroundová miestnosť bez účelu s výrazom dôležitosti a nedbalosti v tých správnych detailoch.Po argumentovaní za a proti sme si na môj návrh strihli férovku, kameň, papier, nožnice. Vyhral som, čo bol ako sa ukázalo iba kameň do rakvy.
Lukáš odišiel bývať na prízemie, kde ho o pár mesiacov niekoľkoročná priateľka podviedla s jedným z najlepších kamošov na tej istej izbe. To som už ale bol v dánsku, nezažil som to a možno je to aj dobre. Na jednej strane by som mu chcel pomôcť vtedy, na tej druhej, ruinoval sa spôsobom ktorý by ruinoval možno aj mňa samého.Bardzo sa mi páčila tá moja izba, až tak že som kvôli nej stratil kamoša na ktorého doteraz niekedy myslím a ktorý ma sprevádzal na cestách pseudopsychedelických zážitkov spôsobených všeličím len nie alkoholom.
To bolo dávno, ale určite to bolo dôležité, lebo dnes je nudná streda v Petržalke po polonudnom dni v práci a mňa napadajú myšlienky na časy keď som nepotreboval zmysel, stačili mi knihy na odpadkovom koši, károvaná deka a tá moja izba na piatom poschodí.