V Paríži sme vrámci kolektívu strávili veľa spoločného času. Hrávali sme fucik, rozprávali o francúzskych ženách a riešili kopu iných nepodstatností. Boli sme dokonca v alpách, kde som prvýkrát videl Japonskú akciu na živo. Tento chlapík mal 35 rokov ale robil na svahu veci, na ktoré som nemal odvahu v šestnástich. Mal priateľku ale žil u rodičov. Vravel že dom v Tokyou je drahý, ale napriek tomu celých 5 mesiacov ktoré strávil v Paríži býval v hoteli.
Bol to dobrý spoločník a v zásade som ho obdivoval za to že veľa nehovoril, ale že ak niečo povedal tak všetci ostali ticho, pretože za jeho bodkou vo vete nebolo treba doplňujúcich komentárov. Vravel že veľa neznesie. Všetci sme sa z toho pochopiteľne smiali. Na prvej párty zrazu nečakane vstal a začal sa pozerať vystrašenými tmavými očami do balkónových dverí. Ako nám vysvetlil, keď je modrý znamená to že má dosť. Videlo sa nám to ako vtip, ale ďalšími skúsenosťami sme pochopili, že jeho telo nie je schopné prijať viac ako tri pivá. Zvláštne, hovorili vo mne slovanské korene. Vedecké vysvetlenie hovorí niečo o absencii hormónov umožňujúcich spracovanie alkoholu v rovnako rýchlom čase ako to funguje u Európanov. S týmto „problémom“ vraj zápasili aj americkí Indiáni.
Keď sme viedli rozhovory často nič nehovoril a ja som zbieral body za to že som taký pohotový a že sa konečne viem vykoktať zo svojou angličtinou. Za normálnych okolností taký nie som. Cez prednášky a spoločne strávený čas som zistil, že kultúra Japoncov je o zdvorilosti, úcte a o empatii pre mňa nepoznaných rozmerov. Prišiel som na to, že ticho po mojich slovách neznamená že nemá čo povedať, ale že je to čas na zhodnotenie slov a prípravu odpovede. Pritom sa nejednalo o otázky života a smrti ale o bežnú konverzáciu, kde odpovede boli často iba áno alebo nie. Shiki raz rozprával, že často pred tým než niečo povie, snaží sa rozmýšľať, ako sa budeme cítiť keď to budeme počuť, či nám jeho slová neublížia alebo nás neurazia. To mi vyrazilo dych. Povedal to na hodine vyjednávania a učinil to takým spôsobom že všetci vedeli, že to myslí úprimne a s plnou vážnosťou. Neboli to naučené slová z knihy o dobrej komunikácii.
Na škole a v spoločnosti, kde rýchlejší vyhráva a „ukecanosť“ je výhodou sa mi to zdalo nepredstaviteľné. Shiki pracoval pre japonského petrolejového šampióna, mal tam svoju pozíciu, ktorá mu umožňovala cestovať po celom svete a podieľať sa na jednaniach o budúcich kontraktoch.
Zdá sa mi to doteraz neuveriteľné, ako môže tak tichý a skromný človek vyjednávať s americkými alebo inými ropnými žralokmi o miliardových projektoch a byť pri tom úspešný. Už sa asi nikdy nestretneme, ale aj tak mu ďakujem za tú jednoduchosť a toleranciu akú ľuďom preukazoval. Otváralo mi to oči o vlastnej sebeckosti. Tak sa maj Shiki, nech sa ti darí.
Next time
Friendly Mišo
